História

História

 

Obec Patince leží na Podunajskej nížine, v dolnom úseku rozšíreného údolia riek Váh, Žitava a Nitra, na ľavom brehu Dunaja, od Komárna je vzdialená 15 km. Nadmorská výška starej časti obce je 111 m. Oblasť bývala kedysi dnom mohutného močiara, z ktorého pomalé rieky plné zákrut vytvárali v čase povodní obrovské jazero. Len tu a tam sa vynárali drobné ostrovy, vytvárané pieskom, nahromadeným na miestach bývalých korýt a brehov. Tomu zodpovedá aj zloženie horných vrstiev pôdy. Podnebie obce je mierne, priemerná ročná teplota je + 10,5 C. Zrážok je každoročné málo a sú nepravidelné. Len zriedka dosiahnu za rok 550mm. Vrtom z r. 1950 vznikol termálny prameň. Pôdu chotára tvorí úrodná hlina, jeho rozloha spolu s Dunajom je 2849 katastrálnych jutár, 1200 štvorcových siah. Má pätnásť dielov. Patince ležia na najjužnejšom bode SR, na 47° 43´ 55´´ severnej zemepisnej šírky. Sú tam známe kúpele a letovisko.

 

                                              

 

Pravek, Starovek

V oblasti Chotína, Marcelovej a Virtu našli archeológovia pozostatky súvislých sídlisk z doby kamennej. Nálezy, ktoré boli odokryté pri zemných prácach v Moči dokazujú, že  tu žili ľudia už v predhistorických dobách. Žiarové pohrebisko v oblasti Patiniec, sídlisko z doby bronzovej v chotári Virtu, staršie osídlenie medzi Radvaňou nad dunajom a ústím Žitavy poukazujú na prítomnosť kultúr, navrstvených na miesta starších osídlení. Najstaršie nálezy, štyri kamenné hoblíky, sú pôvodom z eneolitu. Neolitický človek brúsil svoje harpúny kamennými hoblíkmi, formoval ich a prispôsoboval na lov rýb v rieke. Tieto kamenné nástroje zároveň dokazujú, že v tejto oblasti bola neolite rybárska osada. Novšie osídlenia, objavené v Patinciach, Iži a  Moči všade narušila svojimi navrstvenými pohrebiskami severopanónska mladšia a stredná bronzová doba. Neolitický človek objavil asi pred 6000-7000 rokmi meď  a svoje nástroje- podobné starším kamenným- pripravoval už z medi. Meď tavil spolu s cínom a táto zliatina, bronz, bola tvrdšia a vhodnejšia na použitie. Bolo ju aj ľahšie roztaviť. Takéto sídliská z doby medenej a bronzovej boli v Iži, Patinciach a Moči. Archeologické nálezy z tohto územia nám už dávajú presnejší obraz osídlenia: podnebie, ktoré bolo predtým bohatšie na zrážky a vlhšie, menilo sa časom na suché. Následkom tohto procesu rozšírilo sa tu obrábanie pôdy. Poľnohospodárstvu sa lepšie darilo. V dobe železnej sa vývoj spájal s určitými národnými spoločenstvami. Vidiek obývali Skýti, Kelti a Ilýri. Keltská kultúra pretrvávala v tejto oblasti až do r.60 pred našim letopočtom, potom sa tu objavili Dákovia, a tieto dve etniká sa spojili. Národy, ktoré prichádzali neskôr, usádzali sa na miestach predošlých národov. V dobe nadvlády Ríma tu boli významné dunajské brody, ktoré spájali pevnosti na pravej strane Dunaja (Limes) a strážne veže (castellum), stojace na ľavom brehu. Rímsku prítomnosť po období Húnov nahradili Gepidovia a neskôr Avari. (r.450 n.l.). Tieto kmene vytvorili okolo 7. storočia s predchodcami  Chorvátov a Srbov panónsky štát, Veľkomoravskú ríšu. Okolo vtedajších ,,gradov“ (väčšinou vodných hradov) sa grupovali slovanské kmene - moravskí Slovania, panónski Slovania, či slovinskí a bulharskí Slovania a vytvorili v tomto priestore slovanské etnikum. V období vpádu Maďarov boli obyvateľmi týchto usadlosti Slovania. Za cenu akých bojov sa dostalo územie dnešného Komárna do rúk Maďarov, presne nevieme. Sme odkázaní na Anonymovu kroniku, Túrociho kroniku a kroniku Šimona z  Kézy. Podľa zahraničných, hlavne nemeckých prameňov, Maďari obsadili toto územie v období rokov 896 až 900.

 

Stredovek Patiniec

Podľa Borovszkého monografie boli Patince majerom už r. 1268 a zaznamenané sú v podobe terra Poth ako majetok komárňanského hradného poddaného, z r. 1368 je záznam terre Poth a Polth, z r. 1444 zápis possessio Path, z r. 1485 praedium Path. V roku 1396 boli majetkom manželky Lászlóa Pathi Pozsára, ale v tureckých dobách spustli. Po roku 1559 sa objavili noví statkári - zemepáni. Rodina Jánosa Pathyho a Illésa Bankyho vymrela po meči, preto uhorský palatín daroval obec Istvánovi Szentiványimu Babitsovi. V roku 1616 bol tunajším zemepánom Miklós Pathy a Márton Markházy, v r. 1634 opäť István Laly a István Mórocz. V roku 1655 dostal Patince Lukács Pozsár a v rok 1634 György Csajághy na základe palatínovej donačnej listiny, v r.1716 zasa Ferenc Gyulai kráľovskou donačnou listinou. Na kráľovskom dvore však pretrvávali intrigy a tie skrátili život nejedného kráľovského daru. Tým sa aj rad feudálov vlastniacich obec narástol a nakoniec sa majetok dostal do rúk Pálffyovcov. Podľa Borovszkého ,,Boli na území obce v rímskych dobách kúpele a teplé pramene, dodnes dávajú vodu“. Elek Fényes píše r.1840 o Patinciach takto: ,, Patince sú majerom, na pol hodiny chôdze od Iže, pri Dunaji, majú 237 katolíckych obyvateľov, väčšinou nájomcov pôdy, ktorí  pestujú veľmi silný tabak. Je tu 38 domov, ku každému patrí 1 a ½ vnútorného pozemku, vonkajšie pozemky nemajú. Za každý dom platia podľa dočasnej zmluvy 5 pengő forintov, odpracovať musia 12 dni. Panskej ornice je 309 ½ jutra, 2000 jutrov lúk je na mokrine, nemožno ich kosiť každý rok, ale dávajú priemerne 5000 metrákov sena ročne. Je tu aj 300 jutrová bažantnica, patrí kniežaťu Antalovi Pálffymu.“ V minulosti boli Patince zaznamenané ako osada. Známe sú aj súdne spory, ktoré viedli Mihály Pozsár,György Berencs a Jakab Pathi Gálffy za to, z esi postavili na riečke Serkel ,,váiss” , čo je  vejsa, teda pasca na vyzy. Kvôli tomuto kanálu ich dal predvolať  na súd Korlátkői Osvald. Podla Mateja Bela ,,obmýva Dunaj brehy Iže, Patiniec a ústia Žitavy… Keďže sa po ňom plaví veľa lodí, rieka vo veľkom prospieva rozvoju okolia, obohacuje obyvateľov, pravda s výnimkou, keď škodí obilným lánom alebo lúkam, alebo síri po siatinách hmly, čo im škodí. Okolie robí známym aj to, že tu chytajú pri Komárne, ale aj inde vyzy. Vidiek je bohatý na ryby tam, kde sú vody pokojnejšie a hlbšie. ,, Matej Bel ďalej píše, že ,,Páth je nemecká usadlosť, ktorej kostol dal opraviť gróf Ferenc Gyulai. Zo severu susedí s lokalitami Kurtakesz a Marcelháza, z východu s majetkami Nedeczkého, na ktorých leží osada Virtház. Tento majetok robí známym potôčik s liečivou vodou, ktorý pramení vo viacerých prameňoch a tečie do jazierka: má bielu farbu a jeho pary sú liečivé. Zemepán dal postaviť budovu kúpeľa, kde vodu zohrievajú na ohni a používajú ju na kúpanie končatín, zoslabených dlhou chorobou. Pretože toto sa po nemecky volá Buď, zostalo toto meno aj dedine, no vtedajší Maďari ho zmenili svojou výslovnosťou na Páth.“
Thúroczy píše o rode Pathovcoc, že jeho zakladateľom je Konrád z Aldenburgu. Člen tohto rodu, ktorý prišiel do krajiny v dobe Salamona (r.1063-74) sa volal Henristus. Meno Both sa mu dávalo preto, lebo cisár Konrád, András a Salamon ho poverovali úlohou vyslanca. Vyslanec je po nemecky Bothe. Toto sa zmenilo na Poth, neskoršie Path. Král Ľudovít I. na prosbu svojho sokoliara Marczella Madariho vyňal jeho príbuzných spod komárňanského hradného poddanstva a za prepustenie istých pozemkov v Patinciach ich povýšil do radov krajinskej šľachty. Po roku 1546 sa spomínajú synovia Demetera Pathyho, ktorým spolu so synmi Kakasa Miklós Pozsár zakázal rybolov na Žitave.

 

Turecká pohroma

Po príchode Turkov Patince spustli. V r. 1532 ako vyhorená obec, nemuseli platiť dane. R. 1549 má podľa záznamu defterdára (tureckého vyberača daní ) 5 obytných domov, r. 1556 iba 8, a r. 1576 figurujú v daňovom registri iba dva pusté domy. V roku 1576 sú Patince osídlené znova, r. 1698 majú 20 gazdov, v r. 1699 stálo v obci už 34 domov. Po vyhnaní Turkov obec osídlili kalvíni. Dokazujú to aj nádoby Večery Pána: kalich a cínový tanier, ktoré sa nachádzajú v kalvínskom kostole v Radvani nad Dunajom. Na tanieri je nápis, že ho patinskej cirkvi daroval István Czihary v r.1618. K patinskej cirkvi patrila aj kalvínska fília v Iži, o ktorej píše listina zachovaná v bratislavskom archíve takto: ,, Izsa lelke Path“ , v preklade ,,dušou Iže je Path“. V Patinciach bola teda matkocirkev. V roku 1674 sa dostal tunajší kalvínsky kňaz Tomai do väzenia. Odvtedy ho zastupoval iba dušpastier levita, ktorého pravdepodobne v r. 1745 odohnali. Týmto kalvínska cirkev v Patinciach zanikla a obyvatelia dediny sa odsťahovali. V primaciálnom archíve Ostrihomu sú údaje kanonickej vizitácie z r. 1714, podľa ktorých je zemepánom Patiniec komárňanský hradný kapitán János Jakab Heibl. V obci bolo 24 nevoľníckych pozemkov, ale v čase vizitácie boli okrem troch opustené a žilo tu len 30 obyvateľov. V roku 1731 bol kostol opustený (mal ,, pokazené dvere, cez rozbité okná lietali vtáky“ ). Vo svätyni stál spustnutý oltár. V roku 1754 sa už prepadával strop, oltár už nebol. Obec mala v tom čase 109 obyvateľov, r. 1761 už iba 99 a boli katolíckeho vierovyznania. Z múrov kostola odnosili veľa kameňov, preto hrozilo, že sa zrúti.
Dr. Ovídius Faust, bývalý riaditeľ trnavského múzea, našiel v Chtelnici tento záznam o Patinciach: ,,Rodina Pálffyovcov priniesla v rokoch 1760 do Patiniec osadníkov 21 rodín, asi 1 kilometer od starej dediny na východ, postavilo novú dedinu. V roku 1776 začali prestavbu pôvodného románskeho kostolíka v starej dedine, ktorý r. 1780 aj vysvätili. Oltárny obraz daroval kostolu spolu s oltárom gróf Pálffy. Podľa odborníkov je obraz, ktorý pochádza pravdepodobne z niektorej rodinnej kaplnky, vzácnym umeleckým dielom. Žiaľ, meno maliara sa nepodarilo na obraze objaviť. Dedina patrila správou do Marcelovej, cirkevne do Iže.“

 

Stopy minulosti

Obyvateľstvo našlo na okolí veľa kamenných, bronzových, ba aj zlatých predmetov. Našli sa aj rímske mince a šperky. Mária Reháková  našla v r. 1903 pri okopávaní v blízkosti termálnych prameňov dva úplné a polovicu zlatého náramka. O náleze sa dozvedeli žandári a náramky sa dostali do budapeštianskeho múzea a nálezné v r. 1903 činilo 150 forintov. János Bitter našiel na konci dediny, na mieste, ktoré sa volalo ,, szilvások“, gemmu (hlavu prsteňa ), na ktorej bol vyrytý rímsky vojak(nález je v bratislavskom múzeu). Našlo sa aj 30-40 rímskych mincí, hlavne v priestore dediny a termálnych kúpeľov. V rokoch 1950-1951 prišla do Patiniec aj zmiešaná štvorčlenná československo-maďarská komisia archeológov, ktorá zistila, že v priestore školy stála kedysi rímska strážna veža. Sekery z doby kamennej ľud nazýval ,,hromovými“ a natieral si nimi opuchnuté miesta. Nálezy hlinených nádob väčšinou ľudia porozbíjali, lebo sa domnievali, že je v nich ukrytý poklad.

 

Mier s turkami

Na dolnom konci lesa, pri ústí Žitavy, stál ešte v r.1940 starý dub s priemerom 80-100 cm. Podla ústneho podania práve pod týmto dubom podpísali v r .1606 poverenci Rudolfa I. , Istvána Bocskaia a sultána Ahmeda tzv. Žitavský mier. Dohodli sa vtedy na otázkach daní a území, ktoré zostanú pod tureckou správou. Tento mier bol doplnkom tzv. Viedenského mieru a mal trvať dvadsať rokov.

 

Revolučné roky 1848 - 49

Po ľavom brehu Dunaja viedla dôležitá cestá, ktorá spájala Komárno, Vacov a Budapešť. Patince vojna neobišla. V poslednom dejstve drámy obsadili pod velením generála Grabbeho ľavý breh Váhu cárske ruské vojská. Štáb sídlil v Krátkych Kesoch (terajšia Marcelová). Vidiek pustošili kozáci. Druhého júla 1849 sa do obliehaného Komárna pohol novy hlavný veliteľ maďarských vojsk Lázár Mészáros. Snažil sa dostať do hradu loďou, ale Haynau začal práve nový útok, a tak sa Mészáros musel asi 8 km od mesta pri Patinciach obrátiť a vrátiť sa späť.

 

Štatút obce

Predstavenstvo Patiniec žiadalo v novembri 1939 osamostatnenie obce. Žiadosť prijalo a prerokovalo obecné zastupiteľstvo v Marcelovej. Na župnom úrade však patinskú žiadosť odkladali a neprerokúvali. Kópiu tejto žiadosti poslali patinčania na ministerstvo, ktoré potom vydalo župe príkaz na prerokovanie žiadosti. Župa žiadosť zamietla s tým, že ju už odvolali. Pravda bola taká, že poverení predstavitelia Patiniec richtár Menyhért Zsapka a prísažný József Bitter neprijali osamostatnenie obce so 400 jutrami zeme. Toľko zeme nemohlo zabezpečiť rozvoj obce a jej udržovanie. Po osamostatnení od r. 1956 si Patinčania zvolili 12-členné obecné  zastupiteľstvo

 

Sociálne pomery

Obyvatelia  novej osady vlastnili v polovici 19. stor. iba dom, v ktorom bývali. Barón Mór Ditfurt bol po dlhý čas nájomcom statku, pomáhal obyvateľom dediny živobytím, zemiakmi, kukuricou, kúskom pola. Keď v r. 1876 povodeň zvalila viac domov, poskytol Ditfurt postihnutým aj povozy a materiál na stavbu. Táto situácia sa zmenila v r.1887, keď knieža Antal Pálffy a jeho dediči predali do vlastníctva pozemky a záhrady želiarom. Potom už dedinčania bývali na svojom. Zároveň dostali zdarma pozemok na stavbu školy a učiteľského bytu. Postavili  ich usilovnou prácou ešte v tom istom roku. Mali teda už domy, pozemky, školu a kostol.

 

Nezamestnanosť

Statok pohynul, zeme majitelia popredávali, úrodu zničil v jednom roku ľadovec, v druhom červy. V celom štáte bola nezamestnanosť, narastal nedostatok a bieda. V rodinách bolo po 4-5 detí, v niektorých až 6-8. Nezamestnaní dostávali týždenne desaťkorunovú podporu, v škole dostávalo počas niekoľkých rokov 50-60 detí  2dl mlieka a jednu žemľu. Ročne 20-25 detí po páre gumených čižiem alebo pančúch  obecných alebo iných príspevkov.

 

Katastrofy

Povodeň r.1876 spôsobila veľké škody aj na statku. Preto vtedajší nájomca, barón Mór Ditfurt, nechal v rokoch 1877-78 postaviť okolo chotára ochrannú hrádzu (tzv. stará hať). V r. 1876 začala sa ľadová povodeň o 15 hodine a už o 16 hodine zaliala voda celý chotár, aj horný koniec dediny. Veľká povodeň bola aj 8.9 1888 a v r.1897,  pretrhol  hrádzu Dunaj pri Veľkom Léli, v r. 1899 pri Čičove. V roku 1897 sa začala stavba veľkej ochrannej hrádze  spoločnosti, ktorá bola dokončená v r. 1901. V júni v r.1926 sa Dunaj opäť rozvodnil, 23.júna pretrhol na dolnom konci dediny starú hať, vo februári v r.1942 bola ľadová povodeň.  Jún r. 1965 úroveň hladiny v Patinciach býva spravidla 300 cm. V tomto roku dosiahla už v marci výšku 316 cm, v máji už 639 cm a koncom mája hladina poklesla na 571 cm. V polovici júna však náhle vystúpila až na 703 cm a tento nápor už hrádza nevydržala a pretrhla sa. Začala sa evakuácia obyvateľstva za pomoci armády. V prvých vozidlách sa neušlo miesto pre každého, ľudia museli trpezlivo čakať. Stalo sa, že voda v domoch dosahovala výšku 1 metra. Preto záchrana bola možná iba na člnoch alebo pontónoch. Po mesiaci, po mesiaci a pol, dedina ticho ľahla do vody. Takto ticho padlo v Patinciach 99 domov. Žiaľ, povodeň si vyžiadala aj jeden mladý ľudský život. Pod vodu sa dostali aj patinské kúpele. Solidaritou ľudí celej republiky sa však rany z povodne zahojili.

 

Stavba školy

V Patinciach nebola do roku 1887 škola ani učiteľský byt. Obyvatelia, ktorí vedeli čítať a písať, dobrovoľne učili deti vo vlastných domoch, za symbolickú odmenu - 1 forint. Výstavba školy sa začala na jar  r .1929 na mieste zbúraného domu správcu statku, zväčša zo zachráneného materiálu. Do prvého decembra školu dokončili, vyučovanie sa začalo 9. decembra. V škole vyučovali dvaja učitelia, lebo začiatkom októbra nastúpil do služby aj učiteľ Árpád Világhy,  ktorý  svoju učiteľskú dráhu začal v Patinciach.

 

Cintoríny

V dedine sú dva cintoríny: starý a nový. Obidva majú štvorcový pôdorys. Najstarším zachovaným krížom je kamenný kríz Anny Zakárovej, ktorá zomrela 26. augusta 1833. Na starom cintoríne odpočíva aj vzácny človek Árpád Világhy s manželkou.

 

Vojny

V prvej svetovej vojne odviedli všetkých mužov z dediny. Bolo ich 56, z toho na fronte bojovalo 54 mužov, z nich 17 padlo v bojoch alebo umrelo v zajatí. Odpočívajú v cudzej zemi, ale ich rodiny a súcitní obyvatelia  im dali postaviť v obci sochu, ktorá stojí na školskom pozemku školy a v r.1940 ju vytesal János Holdanf kamenár zo Süttő (MR.) 

 

Deportácie

Po roku 1945 stratili občania maďarskej národnosti v Československu svoju štátnu príslušnosť. V Patinciach určili na deportáciu do Maďarska 17 rodín. Zároveň zatvorili školu a vyučovanie v maďarčine zakázali, 16. 12. 1946 sa škola otvorila, ale vyučovalo sa v nej po slovensky. Rodiny deportovali aj na poľnohospodárske práce do Čiech (spolu 24 rodín). 25.februára 1948 deportácie prestali a rodiny sa vrátili do Patiniec. 6.októbra 1950 sa v Patinciach začalo aj vyučovanie v maďarskej reči. Vyučovalo sa až do r. 1977, kedy školu opäť zatvorili.

 

Kultúrne pamiatky

Rímskokatolícky kostol sv. Vendelína bol postavený na najvyššom meste obce a pre svoj pevný stavebný materiál odolal aj tureckému pustošeniu. Pôvod kostola dokazuje zachovaný, čisto románsky pôdorys a všetky otvory umiestnené na jeho južnej strane. Pôvodný vchod bol neskôr zamurovaný a premiestnený na západné priečelia. V druhej polovici 16. stor. obec zanikla, no kostol sa zachoval. Gróf František Gyulai dal v 20. rokoch 18. stor. kostol opraviť a v kanonickej vizitácii r.1770 sa spomína ako veľmi starý.  V r. 1776 bola na kostole obnovená fasáda a vybudovali na ňom aj strešnú vežičku. Pôvodne malé a úzke okienka boli zväčšené a segmentovo zakončené. Dnes sú fasády kostola jednoduché, bez architektonických detailov. Pod omietkou badať pôvodné kamenné murivo. Na hlavnom barokovom oltári je neskorobarokový obraz sv. Vendelína, namaľovaného medzi stádom. Pozlátené vyrezávané tabernákulum je z obdobia pred r.1770. Empora, na ktorej je umiestnené harmónium, pochádza z 19.storocia, pri poslednej rekonštrukcii kostola bola podopretá dvoma železnými stĺpmi. Vo dvoch východných rohoch lode sú malé lurdské jaskyne, v jednej je socha lurdskej Panny Márie, v druhej je plastika Piety. Mramorová svätenička pochádza z 19. storočia. Drevený kríž pri kostole bol sem prenesený  v r. 1996 z miestnej časti Mákosok. Na jeho mieste stál starší kríž  zničený povodňou.
Lurdská jaskyňa pred školou, postavená z kameňa v r.1933. V jaskyni je tabuľka vďakyvzdania, v otvore je pôvodná socha Lurdskej Panny Márie. V školskom parku je pamätník obetiam I. svetovej vojny s nápisom ,, A HAZÁÉRT 1914-1918” (Za vlasť 1914-1918). Na stĺpe je osadená plastika orla Turula, doplnená po r. 1945 tabuľou. V miestnej časti Mákosok pri ceste do Šťúrova je prícestný kríž z r. 1996 Je z umelého kameňa, má liatinový korpus. Na jeho mieste stál pôvodne drevený kríž, prenesený ku kostolu (zhotovil to Július Zsapka ). V staršom cintoríne je travertínový ústredný kríž s liatinovým korpusom, ktorý dal v r. 1916 postaviť Ondrej Pém s manželkou Esterou Kuruczovou a deťmi Štefanom a Helenou  ústredný kríž nového cintorína je z umelého kameňa s liatinovým korpusom a bol postavený v r.1983. Na miestach domu č. 24 stála budova starej školy z 19. storočia. Bola to jednoduchá, prízemná stavba s obdĺžnikovým pôdorysom.  Pred domom sa dosiaľ zachoval malý betónový držiak zástavy, v tvare kocky asi z r. 1938. V zadnej časti školského parku sa nachádza pamätník povodne z roku 1965. Na prednej betónovej platni je reliéf vôd Dunaja a kvetu, na zadnej nápis: ,,Človek človeku, obci Patince, po Dunajskej katastrofe 1965, okres Senica, Hodonín a Praha-východ.“

 

Dôležitejšie stavby, budovy

Kultúrny dom je prízemná stavba s pôdorysom v tvare L. Pôvodne bola obdĺžnikovou stavbou a okolo r .1980 ju zväčšili o novú, prednú prístavbu do nového pôdorysu. Celá budova bola potom jednotne upravená. V dome č.15 sa zachovala pamätná tabuľa z čierneho mramoru s nápisom ,, Pz.L.H.ZS.“  stavaný 1942, ktorú vyrobil Ladislav Pézmán. V majeri Patkányos sa zachovalo niekoľko hospodárskych  budov a maštalí zo začiatku 20.stor.

 

Ľudová architektúra

V Patinciach sa stavali podobné domy ako v Marcelovej, veď ako osada boli Patince jej súčasťou až do r.1957. Povodeň v r.1965 v obci zničila 99 domov, preto sa do dnešných dní zachovalo iba niekoľko starých stavieb. Najstarším zachovaným je dom č. 13 z 2. polovice 19. stor. Je postavený z nabíjanej hliny, je omazaný a obielený. Piliere otvorenej chodby sú však postavené z tehál, sú teda novšie. V dome boli dve miestnosti: predná izba a kuchyňa s dymníkom. Podobný je dom č.4, dnes upravený dom s podstením.  Dom č. 16 je zo začiatku 20. stor. je dvojosový, prízemný s obdĺžnikovým pôdorysom, do dvora je otvorený pilierovou chodbou. Typické v obci sú kolesové studne (dom č.8,21). Zvláštny kroj sa v obci nerozšíril, ale aj v širokom okolí, sú známe tunajšie výšivky vzoru Toledo.

 

Z dejín techniky

Na hranici chotárov Patiniec a Radvane nad Dunajom sa nachádza unikátna parná prečerpávacia stanica, postavená r. 1987. (Pamätná tabuľa je umiestnená na stene zberného bazéna: ,,VBT 1897“). Čerpacia stanica sa skladá z troch častí: z kotolne s vysokým komínom, strojovne a zberného vodojemu. Vnútorné technické zariadenie vyrobili kovolejárne a strojárne Shlick  Budapešť. Stanica je typickou stavbou technického zamerania, ktorej lizény a šambrány sú vytvorené z neomietnutých tehál. Zachovala sa temer v pôvodnom stave. V budúcnosti sa uvažuje s jej muzeálnym využitím. Zaujímavou technickou pamiatkou regulácie Dunaja je spevnená kamenná hrádza so zábradlím nachádzajúca sa neďaleko dnešnej materskej školy. Bola vybudovaná v r. 1901. Pred niekoľkými domami sa zachovali ploty s liatinovými mrežami, ktoré  si zruční patinskí murári priniesli zo zrušených hrobov z rôznych časti Slovenska, kam chodili za prácou.

 

Rekreačné stredisko

 

Areál sa rozprestiera na ploche 30 ha. O pôvode prameňa vieme veľmi málo. Využívali ho už rímski legionári v 1-4 stor., neskôr prameň vyhľadávali magnáti z celého okolia. Napriek dobrej povesti (pohybové ústrojenstvo, kožné choroby, onemocnenia z ťažkých kovov, črevné a žalúdočné choroby ) bol prameň do r.1953 nevyužitý a až v r. 1958 sa pri prameni uskutočnil nový vrt a začal sa búrlivý rozvoj kúpeľov. Povodeň v r. 1965 pribrzdila výstavbu areálu, v ktorom sú dnes tri bazény, umelé jazero, športové ihriská a pod. Ubytovať sa možno v hoteli a v chatovej osade. Hlavná sezóna trvá každoročne od 1.5 a končí sa 15.9.